Video bolo súčasťou performance, ktorú autorky pôvodne realizovali pre priestor Hotdock galérie v Bratislave. Prepájajú v nej vizuálne umenie a poéziu s akčným a pohybovým umením. V texte, ktorý je dôležitou súčasťou diela, sa venujú nespočetným formám a psychológiám vody: „Voda, cez ktorú sa nevraciame, kľukato či priamočiaro, k nikomu inému než k sebe. Voda v telách, telá vo vode: Je to niekde ďaleko, myslíme si – zatiaľ čo naša voda a tá ďaleká sú spojené nádoby. A takto, potichu, v noci, v nás puká ľadovec a zaplavuje naše sny úzkosťou a neodchádza ráno, práve naopak, vracia sa noc čo noc, zatiaľ čo sa – niekde ďaleko – rysuje sieť jemných prasklín. Žiadna voda nám nie je vzdialená viac, ako naše vlastné slzy. Naše telá sú naše vodné hodiny.“
V texte pre galériu uprostred sídliska Petržalka pomenovali nutkavú túžbu ľudí cestovať k moru aj ako návrat strateného človeka domov: „V tomto dome ľudia túžia po mori, aj keď už nevedia, prečo. Sme naivní, keď si myslíme, že naše telo necíti niečo, o čom nevieme. V tme, keď pod dverami kúpeľne vidíme iba prúžok svetla, ponorení do teplej vody zavrieme oči a cítime sa v bezpečí, vstupujúc do podivne známeho. V tme a vode sme nevinní, ako kedysi, keď sme sa len mali stať, a teraz, cez vodu, sa skúšame vrátiť k tomu, čím sme vždy boli.“