O Výstave

 

 

Výstavný a performatívny projekt má názov Stratený človek, ktorý je odvodený z rovnomennej poémy Milana Adamčiaka:

„Jedného dňa som sa zrazu zbadal Ako sa Pomaly strácam. Nebolo to spočiatku na mne Vidieť ani Počuť a nedalo sa to ani nahmatať Vypadal som celkom Normálne ako hocikto Iný každé ráno Som sa zobudil vstal som Alebo nevstal toTo si presne nePamätám napriektomu som Žil a je to dokázaTeľné a som ochotný za To i bojovať.“ (úryvok)

Kurátorský projekt je koncipovaný ako intermediálne prostredie presahujúce steny výstavnej siene, ktorá bude jeho „základným táborom“, takže umožní aj vstup diel, ktoré sa odohrávajú v inom priestore alebo online. Aktívne pracuje s miestnou komunitou geniom loci „vnútrozemia“ mesta a okolia Banskej Štiavnice, Podhoria a Banskej Belej, kde žil v posledných rokoch Milan Adamčiak. Viacgeneračná medzinárodná výstava sleduje interakcie umelcov a umelkýň z rôznych oblastí navzájom a tiež s ľuďmi z miestnej komunity. Prinášame správu o tom, ako zaznamenávajú stopy rýchlo meniaceho sa sveta, v ktorom všetci žijeme spolu. Vybrané diela a performancie spája skutočnosť, že je možné interpretovať mnohé z nich aj ako kryptoautoportréty. Nie náhodou tak každé z nich inými prostriedkami pracuje s témou izolácie a ohrozenia, ale aj hľadania cesty von, úniku, riešenia.

Výstava so živými performanciami ponúka autentické autorské vyjadrenia k prežívanej realite v rôznych obdobiach od 60. rokov 20. storočia s odkazom na výzvu a stratégie tvorivého prežitia umelcov a umelkýň po prelomovom roku 1968. Dotkne sa aj obdobia po revolučnom roku 1989 a ďalších krízových období až po tie, čo pracujú s aktuálnymi globálnymi aj lokálnymi skúsenosťami na úrovni spoločnosti a kultúry, ktoré aktuálne v post-pandemickej dobe obnažili potláčanú naliehavosť ekologických a socio-politických reforiem. Environmentálne otázky, prítomné v každej diskusii o budúcnosti, tvoria meta-text celej výstavy. Ani z tejto perspektívy nestrácame z dohľadu dôležitosť prehovoru umelcov a umelkýň ako konkrétnych ľudí zo skutočných miest. Prostredníctvom ich umeleckých diel načrtávame možné cesty či mapy strácania sa jednotlivcov a v prospech spojenia sa s inými prírodnými či kultúrnymi entitami. Ponúkame nahliadnutie do úvah umelcov a umelkýň o prítomnosti ale aj do ich vízií budúcnosti. Ako píše český básnik Miloslav Topinka v básni Víry – záchvěvy řeči: „Nabídnout vše co mám – šepot, hučení, bušení, bručení, brumlání, mumlání, úder hromu, příliv, odliv, mořskou pěnu, hvězdný vír – “ (úryvok).