Dve vybrané diela Mateja Gavulu sú kontempláciami o mieste človeka v spoločnosti, o zámeroch a zmysle jeho konania. Pilier Nastávajúce formy (2019) vznikol spracovaním dlhodobého autorského záujmu o konceptuálny potenciál opadávajúcich sklokeramických mozaík na fasádach verejných budov. V tomto prípade použil aktuálny povrch pavilónu Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského od architekta Vladimíra Dedečka. „Autor tu pracuje s konceptom abrázie, ktorý prepája pomalú a pasívnu transformáciu architektúry vplyvom rozkladu a rýchly akt tesania a obrusovania, súvisiaci s tvorivou činnosťou sochára či sochárky, redukujúcou objekt na jeho zmysluplnú esenciu. Najzreteľnejšie je to práve na príklade opadanej sklomozaiky nesúcej v sebe rozkladajúcu sa krásu svojho pôvodného miesta, majstrovského diela slovenskej modernistickej architektúry.“ (Judit Angel)
Sochársky objekt poskladaný z reliéfnych sadrových odliatkov zjednocuje pôvodný model aktuálne sňatý z „kože“ konkrétnej architektúry. Premieňa ju tak na štruktúru s možnosťou rastu, ktorá zásadne prekročila úpadok svojej minulej podoby. Stĺp je koncipovaný performatívne, keďže autor ním naznačuje aj vzťah tela k priestoru a jeho možné konštelácie. Pri jeho prvom uvedení na samostatnej výstave v bratislavskom Tranzite sa uskutočnili aj živé performancie. Gavula navyše vníma túto novú metamorfovanú formu aj ako ako kódovú partitúru pre zvukovú interpretáciu, keďže pripomína matricu s abstraktne kódovaným dátovým tokom v systéme archaických počítačov.
Komplementárne video Zooming (2015) je „sizyfovskou robotou“, ktorá v minimalistickej slučke opakujúceho sa vysunutia objektívu kompaktného automatického fotoaparátu a jeho následného bezcieľneho zasunutia akoby spochybňovala akúkoľvek konštruktívnu činnosť. Pri sústredení sa na tento zdanlivo nezmyselný akt však postrehneme rytmus podobný dýchaniu, čo nás priblíži k autorovmu fokusu na plné prežívanie okamihov žitej prítomnosti. Názov diela odkazuje podľa Gavulu aj na slangový výraz označujúci mentálny stav, keď je človek dlhodobo intoxikovaný drogami a odtrhnutý od reality. Práve v sérii nádych – výdych sa stratený človek môže vrátiť späť k sebe ako dôležitý stavebný prvok a uzol siete spoločnosti, ktorej je súčasťou.
