Chorvátsky konceptuálny umelec Vlado Martek (1951) je básnikom, vizuálnym umelcom a performerom. Patril k Skupine šiestich autorov, ktorej členovia pochádzali z rôznych oblastí kultúry, takže fungovala multidisciplinárne a intermediálne (Grupa šestorice autora, 1975 – 1981, Boris Demur, Željko Jerman, Mladen Stilinović, Sven Stilinović, Fedor Vučemilović, V. M.). Ako umelec sa Martek snaží zachytiť dielo v stave „predpoézie“ – v bode tesne predtým, než sa stane básňou či umeleckým dielom. Pokúša sa o nové cesty pre aktívnu poéziu, ktorú píše a kreslí, aj koná naživo „sloganmi a nápismi, popísanými listami papiera zanechanými na lavičkách či na plážových kamienkoch, vešaním kníh na pouličné lampy blízko domovov ich potenciálnych čitateľov“ (Alenka Gregorič). V eseji Otázka angažovanosti Martek napísal: „Poézia je proces. To znamená, že báseň-dielo neexistuje.“ Podľa Dubravky Djurić tradičná literatúra trvá na básni ako na diele, ale (Martekova) radikálna poetická prax trvá na tom, že proces vzniku básne je od básne samotnej neoddeliteľný.
Od 90. rokov 20. storočia, keď sa jeho vlasť stala územím občianskej vojny, sa v jeho tvorbe začala objavovať v rôznych médiách autorská kartografia, oplývajúca barthesovskou rozkošou z textu. Podľa Ksenije Orelj sa v krajine posadnutej geopolitikou Vlado Martek pokúša „o imaginárnu kartografiu za binárnymi opozíciami; my – oni, civilizácia – chaos, muži – ženy, príroda – obživa“. Preto sú jeho krajiny zaľudnené živými „toponymami“ a ohraničené príležitostne rozmiestnenými hranicami. Martekove kartografie tak vníma ako smerujúce k chápaniu sveta ako ekologického a spirituálneho systému, ktorý charakterizuje komplexné tkanivo vzájomne previazaných vzťahov.
Drobný konceptuálny objekt – autorská kniha Jazyk ako radosť sveta – pracuje so slovom „čas“ (vrijeme), vpísaným medzi miestne názvy vybraného chorvátskeho územia. Mapa ako premietnutie trojrozmerného povrchu Zeme na plochu nosiča nesie okrem názvov miest, vrchov a riek aj čas investovaný človekom v prežívaní daného výseku krajiny. Martek pridáva mape koncept štvrtého rozmeru a prítomného subjektu, čím zdôrazňuje životný priestor človeka ako nestabilnú, neustále konštruovanú veličinu. Platí tak výrok Denisa Cosgrova, že „mapovanie je vždy performatívnym aktom, priestorovou aktivitou vtelenou do tvorby a komunikácie jednotlivej aj skupinovej identity.“ Zároveň sa do popredia dostáva jazyk ako aktér zmeny, túžobne očakávajúci svojho čitateľa, pretože „písanie je veda rozmanitých rozkoší jazyka.“ (Roland Barthes)