Jana Želibská

Zo série Fatamorgána prsa | 1988/2016. | Objekt v krajine, asfalt, kameň, zlatý pigment, farebná fotografia, digitálna tlač | Súkromná zbierka
Zo série Fatamorgána prsa | 2021 | Objekt, zemina, plast, pigment | Majetok autorky

Ženám v symbolike rôznych kultúr tradične patrí zem, aj planéta Zem ako matka, ako lono a kolíska ľudstva, kým muži boli predurčení rozšíriť ľudské teritórium ďalej do nebeského priestoru. Aj vesmír a život vznikajúci v ňom sa vo vede, umení, literatúre a filmoch tzv. západnej civilizácie dlho javil ako maskulínny – podobne ako židovsko-kresťanský Boh. V 60. rokoch sa Jana Želibská sústredila na predstavenie novej sebavedomej ženy, ktorá rúca predsudky o svojom tele ako o podriadenom objekte cudzej túžby a hovorí otvorene o svojom práve na potešenie. Divákom nastavila zrkadlá, ktoré premietali ich vlastný obraz do erotických oblastí ženského tela a zároveň im vracali zvedavý pohľad. Od 70. rokov 20. storočia sa jej tvorba v spojení s krajinou a fotografiou stále viac intuitívne približovala k holistickému prístupu ekofeministického hnutia. V environmente inšpirovanom indickým chrámom lásky Kandarya Mahadeva (1969) všetko smeruje k Jednote v Mnohosti, v ktorej sa všetko ľudské môže analogicky spojiť s božským, kde sa tento svet s každodennými radosťami a problémami zrkadlí aj v posvätnom svete božstiev. Inšpirovalo ju, že akt lásky bol pre hinduistov súčasťou Prírody – bez tajomnej príchuti hriechu v kresťanstve – a pokladal sa za symbol mystickej jednoty muža a ženy, duše a tela. Kandarya Mahadeva je podobou boha Šivu splývajúceho so svojou „šaktí“ (ženskou stránkou) – bohyňou Párvatí, ktorej prepožičal polovicu svojho tela ako príbytok. V rozličných mýtoch po celom svete pochádza tajomstvo života vo vesmíre z plodivej sily muža a ženy, spojených v jedno. Silou záhadného mýtického zjavenia pôsobia prsník(y) vyrastajúci(e) zo zeme, ktoré sa stali súčasťou autorkinej ikonografie v land-arte aj v inštaláciách a v objektoch. V grafických listoch Mesačná krajina (1983) v tvaroch fragmentov ženského tela dokonca posúva ideu ženy ako darkyne života mimo planétu Zem, ktorá má zostať kozmickou maternicou. Prsník zjavujúci sa nám v asfalte alebo v hline ako fatamorgána v „mesačnej“ krajine industriálneho typu je teda ozvenou ďalekého sveta, ktorý stratenému človeku pripomína napríklad aj to, kým je a odkiaľ prišiel, alebo je pozvánkou do inej dimenzie prežívania.