Denníkové písanie Jarmily Džuppovej je hlbočinou zážitkov, pocitov a myšlienok, ktorú od detstva a ranej mladosti buduje ako svoj paralelný svet a základňu pre svoju maliarsku a kresliarsku tvorbu. Denníky sú plné rukou písaných textov, do ktorých sa tlačia kresby, výstrižky a fotografie. Tvoria priestor pre sebapoznávanie, zaznamenávanie vlastnej umeleckej aj ľudskej cesty, osobných dejín a špecificky ženskej skúsenosti plne a autenticky čerpanej zo života (najmä) v Michalovciach a na Východe Slovenska. Sú odrazom vášne a „rozkoše z textu“ (Roland Barthes) nepísaného o niečom a pre niekoho ale hýčkaním svojho jazyka. Sú tiež miestom pochybností, hľadania a nachádzania vlastnej umeleckej slobody, takej potrebnej, „aby sme mohli pôsobiť súzvučne a silno“, ako vo svojom denníku napísal maliar Ladislav Mednyánszky koncom 19. storočia, s ktorým môže Jarku Džuppovú spájať cit pre svetlo a jeho záblesky v tmách, symbolizmus a melanchólia ale aj nádej a hlboké vnútorné prežívanie. V denníkoch sa objavujú aj náznaky budúcich dejov, čo sa tkajú z neistoty súčasného človeka, pre ktorého je budúcnosť stale viac ako „do odvolania odročený čas“ Ingeborg Bachmannovej. Ak by Jarkine „zošity“ boli určené pre verejnosť, mohli by sme ich považovať za autorské knihy (artist books). Jestvujú však v súkromnom režime a nahliadnuť smú len autorkou privilegovaní/-é spôsobom, aký sama určí.
„Do denníkov si píšem denne, predchádzali im prebaly stredoškolských zošitov, kde som si zapisovala nejaké pocity a potom som si to dookola čítala a nazerala na to všelijako. Vlepujem obrázky, radím ich náhodne a s istotou, neskôr sám vypláva nejaký zmysel tých zoskupení. Vyvstala nevyhnutnosť zapisovania, lebo som cítila, že príbehmi a postrehmi nudím blízkych. Na zapísaný pocit sa dá nazrieť inak a vrátiť sa k nemu. Papieriky od detí sa takto nestratia. Písomným rozobratím nejakej tiesne predchádzam tomu, aby sa rozrástla a aby som nezabudla, čo ju vyvolalo. Vlastne tie tiesne včas rozpúšťam. Sny, vývin detskej reči, dátumy, citáty z rádia, z kníh, úryvky piesní, normálka, všetko, čo je po vonku zaujímavé. A k obrazom sú tam prvé iskry, ktoré sa rozhárajú alebo premieňajú, a tak maximálne do pol roka sa pretavia.“ (J. Dž.)