Juraj Meliš vo svojom programe zúročil sochárske školenie otvorené v duchu „sixties“ presahom do prostredia a objektu, konceptuálneho umenia a najmä poézie, silne sa prejavujúcej vo všetkých oblastiach jeho tvorby. Množstvo diel vytvoril pre papierové nosiče ako kresby, grafické listy a série, koláže a vizuálne básne. V období tzv. normalizácie v 70. rokoch 20. storočia mu to umožnilo šíriť svoje diela na neoficiálnej umeleckej scéne napriek zákazu vystavovať. Ten definitívne prišiel v roku 1973 po predčasnom zatvorení jeho samostatnej výstavy Nestrieľať! v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave, kde autor prostredníctvom grafických zásahov na nájdených polygrafických tlačiach streleckých terčov reagoval na prenasledovanie slobodne rozmýšľajúcich ľudí v okupovanom Československu.
Už od roku 1972 vznikali v Melišovom ateliéri poémy kombinujúce strojopisný text a kresbu. Partitura Prima je vyjadrením obavy o politickú a ekologickú situáciu Zeme, do ktorej obrysu vpísal konceptuálnu báseň o myslenom obraze či dystopickom scenári vývoja na planéte. Začína slovami „veľký kruh – veľké ohrozenie“, zhora na ňu padá „veľký olovený dážď“ a pýta sa „Ako vzdialená je budúcnosť?“ V podobnom duchu Meliš pokračoval v cykle Človek budúcnosti (1974 – 1976) v rôznych médiách od kresby a grafiky po komornú plastiku realizovanú v hliníkových medailách a plaketách. Intímnu lyriku a poéziu nabitú metaforickými obrazmi mali onedlho nahradiť priame kritické konceptuálne texty, kresby, grafiky a sochárske objekty v cykloch HELP (od 1975) a neskôr IDEA (od 1980). V prvom sa zaoberal človekom odcudzeným vlastným ideálom humanizmu, strateným vo vesmíre a rútiacim sa do budúcej katastrofy, v druhom sa sústredil na situáciu tvorivého človeka v spleti lží neslobodnej spoločnosti, nachádzajúceho pravdivý obraz sveta len v odtlačku svojej vlastnej tváre.