Lucia Tallová dlhodobo kultivuje svoj rukopis v maľbe čiernobielej škály. Komponuje na protiklade vrstiev a ornamentov s pokojnými abstraktnými plochami. Využíva kresbu starých výšiviek a háčkovaných textílií ako šablóny, ktoré na maliarskom povrchu pôsobia nostalgicky. V krajinomaľbách sa objavujú aj mestské a priemyselné scenérie, ktoré atmosféru osobných spomienok a snových éterických výjavov kontrastne rozrušujú obrazmi blízkej (kolektívnej) minulosti.
Podobne ako sa jej v krajinomaľbe „zobrazené veci vynárajú z (alebo rozpúšťajú v) prázdnych priestorov/-och plátna a strácajú sa v abstraktných planinách maliarskej plochy“, tak jej objekty pracujú s predstavou o fungovaní ľudskej pamäti. Nielen o tom, čo z nás samých sa stratilo v toku času, ale aj o tom, čo k svojmu obrazu v zrkadle rozbitom na tisíce čriepkov môžeme znova nájsť. Autorkine cesty, ktoré vedú k takémuto nachádzaniu a „vyrábaniu“ spomienok na niečo, čo sa možno ani nestalo, sú intuitívne. Na začiatku je však niekedy aj racionálna pohnútka zaoberať sa niečím známym, napríklad obávaným aj milovaným zásuvkovým dielom starého otca, svätokrádežne ho rozoberať na jednotlivé šuflíky a napĺňať ich „novým“ obsahom.
„Interpretujem rezíduá, zvyšky svojich diel a vytváram tak svoj fiktívny archív. Vychádzam aj z mojich zbierok starých fotografií, albumov, pohľadníc, porcelánu, kameňov, rozličných bizarných predmetov a nábytku, ktoré transformujem na položky svojho archívu“ (L.T.).
Z objektov Lucie Tallovej na nás dýchne niečo staré a cudzie, ale postupne sa náš odstup „roztápa“ a dotýkame sa niečoho zabudnutého v nás samotných. Dávnej a nesmrteľnej, bolestne krásnej myšlienky proustovského hľadania strateného času a strateného ideálu. Stretávame sa aj s tieňom. Jungova nasledovníčka Aniela Jaffé, fascinovaná novými tendenciami objektového umenia, pred viac ako storočím napísala, že umelci, podobne ako alchymisti, si neuvedomovali, že do hmoty svojich neživých predmetov projektujú časť svojej psyché a tak vchádza aj do vyhodených vecí „tajomná oduševnelosť“. Premietali do nich „svoju vlastnú temnotu, svoj pozemský tieň, psychický obsah, ktorý oni sami a ich doba stratili a opustili.“