Michal Kern patril k predstaviteľom akčného a konceptuálneho umenia v krajine. Po štúdiu maľby sa vrátil na rodný Liptov, autorsky sa rozpustil a doslova „stratil“ v jeho prírode, ktorá sa stala pre neho celým univerzom. Vo svojej intímnej tvorbe vychádzal z priamych zážitkov z tejto krajiny, ktoré transformoval prostredníctvom kresby, fotografie a grafických techník. Kern, ktorého zásadne ovplyvnili osobné kontakty s ruskými neoavantgardistami Ivanom Čujkovom a Francescom Infantem, svoje zámery a myšlienky paralelne zaznamenával v denníkových zápisoch. Tematicky vychádzal zo svojej úzkej telesnej a duševnej previazanosti s prírodnými dejmi a silami, ale od polovice 70. rokov 20. storočia aj z pocitu hroziacej ekologickej katastrofy a straty čistoty a tváre divokých území, ktoré by mali byť chránené ako národný poklad uprostred stále expanzívnejšej civilizácie.
Od roku 1975 uskutočnil mnohé akcie v prírode, motivované hlbokou environmentálnou angažovanosťou a obavami o hodnotové smerovanie ľudskej spoločnosti. So streleckým terčom na hrudi realizoval niekoľko akcií z cyklu Každý človek je môj brat (1976 – 1977) ako protest voči násiliu. Fotografickým záberom tak označil samého seba, strateného uprostred prírodnej scenérie a následne montážou vytvoril viaceré verzie obrazu jednotlivca aj davu ľudí prejavujúcich nesúhlas s represiami voči slobode. Fotoserigrafické tlače kombinoval s proklamatívnym textom, ktorý by sme mohli chápať aj ako umelcov programový statement.