Sizyfovské roboty (1965 – 69) Milana Adamčiaka vznikali od polovice 60. rokov 20. storočia ako inštrukcie k zdanlivo nezmyselným aktom a činnostiam, ktoré rozmnožoval strojopisne a rozdával priateľom a známym. Podpisoval ich značkou „jama“ – Ja, Milan Adamčiak, ktorú používal pre zachovanie istého stupňa otvorenosti a čiastočnej anonymity publikovaného textu. Podľa našej vedomosti sa našlo niekoľko umelcov, čo sa pokúsili o ich realizáciu, teda o interpretáciu vlastnou akciou. Svojou povahou sú blízke mediálne podobným výstupom členov a členiek hnutia Fluxus, napríklad Dickovi Higginsovi či Yoko Ono. Všetky Sizyfovské roboty (Labours of Sisyphus) spája motív kreatívneho riešenia tvorivej bezradnosti autora, „strateného“ zoči-voči skutočnému publiku. Zároveň sú vyjadrením kritického autorovho vnímania súdobého umenia a situácie umelca, vyčerpaného pretekmi inovácií v avantgardnom umení. Východiskom, z ktorého sa Adamčiak obracia na diváka-čitateľa a potenciálneho partnera-performera, je stretnutie rôznych novátorských postupov ukončené násilne autorom v bode, v ktorom sa vracia slučkou späť na začiatok. Sizyfovské roboty tak upriamujú pozornosť na prítomný okamih a jeho potenciál v slobode konania. Ešte silnejší imperatív slobody zaznel v mediálne podobných Monoakciách (1968 – 69), návodoch na úplne iracionálne aktivity, čo nepochybne súviselo s dianím v lete 1968 a v období okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy.
Adamčiakova dvojstranová strojopisná poéma Stratený človek sa začína slovami „Jedného dňa som sa zrazu zbadal Ako sa Pomaly strácam. Nebolo to spočiatku na mne Vidieť ani Počuť a nedalo sa to ani nahmatať Vypadal som celkom Normálne ako hocikto Iný každé ráno Som sa zobudil vstal som Alebo nevstal toTo si presne nePamätám napriektomu som Žil a je to dokázaTeľné a som ochotný za To i bojovať.“ Z tohto proklamačného autorského textu, zachytávajúceho umelca v pochybnostiach a v existenciálnej kríze, je odvodený aj názov celého aktuálneho projektu. Poému s autobiografickými prvkami napísal v roku 1972, keď sa definitívne stiahol z (neo)avantgardného diania a získal pracovné miesto ako muzikológ v Ůstave hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied. Neprestal tvoriť, naďalej sa venoval grafickým partitúram a študoval oblasť vizuálneho a konceptuálneho umenia. Bola to však jeho skrytá, navonok nadlho stratená umelecká aj ľudská stránka.