Peter Bartoš premieta v jednej z línií tvorby svoju ľudskú a umeleckú retrospektívu na krajinu preznačenú historickými a politickými udalosťami spolu s jeho osobnými zážitkami a názormi. Sám seba prirodzene situuje do územia Strednej Európy, ktorej dejiny vníma rovnako ako jej kartografiu ako celok. Jeho mapy majú vždy aj identitárny význam, ako napríklad v jeho kresbe a xerox-arte Tri kone pijú čistú vodu (od 1979). V obraze Mimo spoluprác. Čiastočný životopis tvorby (1967 – 2020) precízne projektoval míľniky svojho umeleckého programu na topografickú mapu Bratislavy a okolia až za súčasné hranice štátu. Rieka Dunaj sa stráca v diaľke ako pokračujúca dráhou jeho obrazu na Danuviu 68, nové východisko po okupácii v auguste 1968 postupne nachádza vo vykročení z ničoty a temnoty (Prvodotyk. 1968 a Pokračovanie prvodotyku – Nič, bod, posun, 1969 a sám sa stráca v tekutosti línií a dráh smerujúcich do budúcnosti. Rieka rozdeľuje kompozíciu krajinomaľby medzi prvé rakúske kopce a hradný vrch Bratislavy, v napätí komplementárnych tónov žltej a modrej s kontrapunktom v červenej. Obdobie od pripomienky autorovej maľby Na slobodu! (1967) po rok 1989 je riešené ako prelínanie viacerých scén. Z citácie maľby Viditeľné a neviditeľné dráhy za clonou (1970) sa uprostred rozbiehajú línie A, B, C do krajiny, kde sa rozprestiera bratislavský Horský park, Zoologická záhrada, Koliba a Kamzík a kreslia na kožu krajiny stopy Bartošových land-artových plánov zmien a projektov ozdravenia územia. Záznamom svojho konceptuálneho myslenia v čase od šesťdesiatych rokov vydáva svedectvo o „Zahmlenej pravde o Slovensku“. Obraz To, čo mohlo byť, keby to nezničili patrí k cyklu Dráma bratislavského podhradia, na ktorom Bartoš pracoval spolu s Ľudmilou Rampákovou viac ako 11 rokov. Starobylé územie mesta sa stalo už pred niekoľkými rokmi ozajstným epicentrom jeho tvorby. Skúma ho, študuje, diskutuje o ňom s odborníkmi, pozoruje a konceptualizuje jeho postupnú devastáciu v mene nových plánov mestskej výstavby. Aj v Bartošovej neskorej tvorbe sa tak zrkadlí bytostná potreba vyjadrovať sa umeleckými prostriedkami verejne, odvážne a originálne k súčasnému fyzickému stavu mesta Bratislava a k mentalite a vzdelaniu občanov Slovenska, k ich vzťahu k téme ochrany kultúrnych pamiatok a životného prostredia „domovskej krajiny“ (P.B.).