Svätopluk Mikyta

Z cyklu O krehkosti | 2021 | Sochársky objekt, sklo | Majetok autora
Antiguru zo série Nová príroda | 2021 | Farebná fotografia, digitálna tlač, papier | Majetok autora

Fotografická séria Nová príroda (2021) novým smerom rozvíja individuálnu mytológiu Svätopluka Mikytu. Zemiaky, zemiakové klíčky a rastliny patria k jeho základným ikonografickým motívom. Metamorfované na symbolické obrazy kombinujú tradičný a novodobý folklór v denníkových kresbách, ktoré sú autorovou dennou rutinou od roku 1998. Pracuje v nich intuitívne, verný umeleckému poslaniu „prenikať čo najďalej k tajomstvu zeme“ (Paul Klee). Vytvára obrazy a symboly, ktoré necháva vstupovať do prekvapivých vzťahov.

 

Michal Moravčík v rozhovore pre Mikytovu bratislavskú samostatnú výstavu Rok zemiaka v roku 2008 povedal, že „klíky na zemiakoch sú znakom prezretosti“ a u autora aj „genetickou informáciou, vtieravými falusmi, dvojkrížmi“. Dostal odpoveď, ktorá je v rámci Mikytovej archeológie tvorby stále aktuálna: „Zemiakové tvaroslovie je mojím rozpomínaním sa na to, čo bolo súčasťou nášho každodenného života na Orave, čo z toho vo mne ostalo. (…) Hľadaním autentického vizuálneho obsahu, ktoré má korene (klíky) niekde v zemiakových jamách na Orave. Zemiak je iba jeden zo symbolov. Donekonečna ho v kresbách opakujem ako takú „oravskú mantru“, ktorá sa do mňa zažrala.“ V rámci sprievodného programu podujatia JAMA – 75. ročník Milana Adamčiaka bol v umelcovom otvorenom ateliéri uvedený autorský film o jeho špecifickej obrazotvornosti (Príbehy pre vnútornú potrebu, 2015, Michal Moravčík, spolupráca Jana Kapelová, 40 min.).

 

Mikytova „zemiaková ikonografia“ odvtedy dosiahla nové interpretačné aj mediálne výstupy. Fotografický autoportrét v zemiakovej jame v Krušetnici je obrazom človeka strateného v spoločnosti, aj v čase – uprostred vlastného života. Patrí do voľnej série antinacionalistických „antiguru“ postáv, ktoré polemizujú s postavou proroka, hrdinu a vodcu ako archetypálnych vzorov národa. Vznikali počas introspekcie autora v pandemickom období, keď v podmienkach sociálnej izolácie prehlboval svoj vzťah ku krajine. „Antiguru je sekundárnym dielom – komentárom, ktorý funguje v prepojení na primárny triptych Nová príroda. Ten zobrazuje iba ten klíčiaci les a je o schopnosti regenerácie prírody. O osamostatňovaní sa prírody od druhu homo sapiens. (S. M.)

 

Paralelne pracoval na environmentálnej sérii sklených objektov O krehkosti. Jedinečné, v sklárni ručne vytvorené gule zemských atmosfér reflektujú z perspektívy vesmíru klimatickú zmenu modrej planéty a človeka presahujúcu moc prírody. Diela z obidvoch cyklov autor vystavuje aj spoločne a zdôrazňuje tak napätie medzi dvoma vysoko aktuálnymi a predsa celkom protikladnými východiskami pohľadu súčasných ľudí na ich vlastný svet.