Jeden z protagonistov Bratislava nahlas (od 1987) Ján Budaj vstúpil na scénu akčného a vizuálneho umenia ako mladý rebel, ktorý síce vášnivo rád fotografoval, ale viac než zaznamenané výtvarno ho zaujímal život sám, okamihy, situácie, stretnutia, politikum. Nenávidel konformizmus post-totalitnej spoločnosti, ako Václav Havel nazval normalizačnú adaptáciu na „život v klamstve“ a „samo-totalitu“ vyplývajúce z „nechuti konzumného človeka obetovať niečo zo svojich istôt svojej duchovnej a mravnej integrite“. Už v 70. rokoch sa prepojil s neoficiálnou kultúrnou scénou, undergroundovými divadelníkmi a spolu s Tomášom Petřivým, Vladimírom (Ráchelom) Archlebom a Ľubomírom Ďurčekom založili situacionistickú Dočasnú spoločnosť intenzívneho prežívania. Budaj a jeho spolupracovníci verili v silu skupinovej situačnej akcie, ktorá dokáže prebudiť zabehnuté stereotypy. Viaceré akcie sa týkali ekológie mesta ako druhej prírody človeka a otázky slobody jeho verejného priestoru. V „pochartovom“ roku 1978 usporiadal v Bratislave tradičný nedeľný obed najprv na námestí 4. apríla (dnešnom Františkánskom) a potom na parkovisku uprostred panelákového sídliska v Dúbravke. „Tam to malo trochu posunutý charakter, vnímali sme ten neuveriteľný socialistický štandard, z okien sa ozýval štrngot príborov, útržky rozhovorov a všadeprítomný zvuk pravidelnej nedeľnej relácie Roľnícka beseda. Mali sme na stole mikrofóny a zosilňovače, a tak ako z okien zaznieval skromný konzumný zvuk nedeľného obeda a optimistického vysielania jedinej rozhlasovej stanice, my sme im to posielali späť obohatené o naše rozhovory. Problémom tých čias bola okrem iného takmer úplná strata verejného priestoru. Dnes si z mladých málokto dokáže predstaviť, že vtedy stačilo, aby sa niekoľko ľudí zhromaždilo a hneď boli podozriví, legitimovaní a šikanovaní,“ povedal Budaj pri príležitosti rekonštrukcie akcie v roku 2009. Umeniu a umeleckým akciám sa venoval popri systematických ochranárskych aktivitách.