Hoci Mareka Kuboša pozná kultúrna verejnosť najmä ako režiséra dokumentárnych filmov, venuje sa aj vizuálnemu umeniu, fotografii a hudbe. K vystavenému dielu ho inšpirovala silná emócia, ktorú zažil pri vnímaní konkrétnej poézie (concrete poetry) Milana Adamčiaka. Fascinovalo ho, ako výtvarne a zároveň konceptuálne dokážu pôsobiť „iba“ usporiadané písmenká a ich štruktúry. Viedlo ho to k vyskúšaniu vlastnej tvorby konkrétnej poézie. Uvedomil si fyzikalitu nedigitálneho písania na písacom stroji, kde musí autor zapĺňať čistý biely papier, ktorý má pred sebou, bez možnosti opravy a vrátenia kroku a kde je každé písmeno podľa sily prítlaku autora otlačené inak, jedinečne. V inštalácii vystavuje kópie Adamčiakových konkrétnych poém spolu s vlastnými. Divákom a diváčkam kladie otázku: „Rozpoznáš, či je KOPO od Adamčiaka alebo nie?“ Zároveň vyzýva, aby si na stroji napísali aj svoj pokus o typo-poéziu, pridali ho na stenu k ostatným a zanechali svoje meno. Postupne tak vznikne kolektívne otvorené dielo ako pocta umelcovi, ktorý v búrlivých rokoch 1965 – 1972 strávil v osamení a kontemplácii pri písacom stroji mnoho sústredených hodín a dní. Bol to preňho zároveň čas hľadania (aj strácania). Kuboš tak spojí do nových štruktúr nielen „písmenká“, ale aj reálnych ľudí, ktorí dokážu na jeho výzvu zareagovať svojím nápadom a svojím vlastným telom.