Súčasťou výstavy bol projekt záhradnej galérie v Košiciach od Ota Hudeca. Na záhradke premýšľa nad tým, ako môžu umelci prispieť k zlepšeniu vyhliadok (nateraz strateného) ľudstva do budúcnosti, v ktorej musíme počítať s následkami klimatickej zmeny. Vo svojom statuse k videu Vlna pred záhradou napísal na sociálnej sieti naliehavý autorský statement: „Dolaďujem posledné detaily na inštalácii predmetov z mojej záhradky – v znepokojivej predstave budúcnosti po klimatickej kríze – o osamotení tých, ktorí prežili, asi doteraz mojej najdepresívnejšej práce. V rozšafných priestoroch s nekonečným stropom to vyzerá dobre a teším sa z toho. Matrace, stolík, starý teplomer – sú ešte po dedovi, ktorý na záhradke kedysi hospodáril a furt, aj v týchto dokonalých bielych priestoroch voňajú (smrdia?) rovnako starinou a drevenou chatkou. Z vedľajšej miestnosti znejú pokriky „Power to the people, People have the Power!“ z videa Olivera Resslera. A som veľmi rád, že to sem počuť, že tú moju osamotenú monodrámu narúša kolektívny krik a práve preto sa zdá, že nie je všetko stratené. Vonku bolo včera hádam 40 stupňov (…) Vypustené emisie s nami ešte niekoľko desaťročí vydržia v atmosfére, aj keby sme uhlíkovú neutralitu dosiahli práve dnes. (…) Patrilo by sa povedať, že procesy sú dobre naštartované, že tu máme zelený plán obnovy, zatvárame postupne uhoľné elektrárne, banky prestávajú dotovať fosílny biznis, máme elektrické autá a že raz, keď sú procesy spustené, akcelerujú. Neviem byť optimista, kým nezažijem – prvý rok, keď svetové emisie začnú klesať. V múzeu je príjemný klimatizovaný chládok a v ňom práce o klimatickej kríze, o spomaľovaní (degrowthe), ale často mi to príde taký bezzubý front, na ktorom sa pohodlne hovorí o témach, ktoré sú aktuálne a preto in. Transformácia nie je metafora – čítal som teraz niekde v akademickom svete. Vo svete umenia sa bavíme o transformácii, ktorá sa stáva pekným symbolom, ale my potrebujeme tú skutočnú, za múrmi týchto inštitúcií. (…) Načo to všetko (výstavy)? Ako bude extrémnych javov pribúdať, akú rolu ešte bude mať tvoriť umenie – zvlášť ak poväčšinou prevráva k presvedčeným? (…) Bude to znieť ako klišé, ale myslím, že to čo budeme stále viac potrebovať – odznieva to týmto textom niekoľkokrát – je byť fyzicky spolu, ak to teda pandémia umožní. Potrebujeme široké hnutie, spoločné akcie, kde môžeme diskutovať, počúvať sa, zdieľať protichodné názory, premosťovať rozpory, necítiť sa sami. Radikálne transformácie – seba samých, našej každodennosti či spoločnosti – sa neudejú vôbec, ak budeme mať pocit, že sme so svojou túžbou po zmene na svojom vlastnom opustenom ostrove.”
