Martin Vongrej sa podľa vlastných slov pokúša o vytvorenie ambivalentného vizuálneho jazyka, ktorým by mohol opisovať konkrétne priestory tak, aby reflektovali prítomnosť človeka v nich. „Naše vnímanie pracuje podobne. Obraz sveta zachytávame na úrovni poznania, ale aj momentálnej nálady. Tento prvotný obraz v našom vedomí spochybňujú archetypy a náhoda, ktoré považujem za hlavné témy mojej tvorby. Konštruujem obraz, ktorý je v istom zmysle múdrejší než ten, kto ho urobil.“
V maľbe konštruuje paralelný jazykový a ikonografický aparát k svojim inštaláciám, dokonca ich chápe ako súčasť prítomného neviditeľného priestoru, kam nemožno vstúpiť, ale možno ho vnímať „za“ maľbou. Dôležitou kategóriou fyzického aj mentálneho priestoru je pre neho nič, prázdny priestor. Prázdno Martina Vongreja pripomína rozďavený otvor zrkadla, pohlcujúceho prítomnosť a vyvrhujúceho dávno zabudnuté spomienky človeka strateného v časopriestore. Rotujúci zrkadlový kruh používa ako samostatný objekt. Zrkadlá sú zásadnými prvkmi v jeho inštaláciách, opticky spochybňujúcich miesto svojho výskytu. Autorova geometrická precíznosť pri tvorbe situácií v dvoj- a trojrozmernom priestore odkazuje na hru medzi pólmi „nič“ a „všetko“ – v snahe konštruovať pravidlá vlastného univerza. V tejto hre sa však objavuje aj prázdno v zmysle kategórie chýbania a nedostatku, čo môžu diváci precítiť v kolektívnej aktivite existenciálnej úzkosti – napríklad cez Vongrejove štrbiny v realite, ktorými vchádza neznáme.