Katalin Ladik pochádza u multietnického prostredia srbskej Vojvodiny. Pôsobila na undergroundovej scéne bývalej Juhoslávie a v Maďarsku, kde od 90. rokov 20. storočia žije. Vo svojom umeleckom príbehu zrkadlí túto pestrú identitu. Podľa Emese Kűrti, autorky monografie umelkyne, Ladik, podobne ako ostatní umelci okruhu časopisu Új Symposion, založila svoju tvorbu na využívaní jazyka maďarskej menšiny a znalosti ostatných jazykov používaných na území byvalej Juhoslávie.
Tvorba expandovanej poézie Katalin Ladik sa síce zrodila v mnohojazyčnom prostredí Strednej a Východnej Európy, reflektuje však univerzálnu utópiu autonómie jednotlivca prostredníctvom jazyka/-ov. Ladik odvážne a neochvejne vyjadrovala aj túžbu človeka (a predovšetkým ženy) po slobode a sebarealizácii postupným rozvíjaním možností vzájomných vzťahov medzi poéziou, zvukom, hudbou a vizualitou vo viacerých líniách súčasne. Nie náhodou používa vo výtvarných a konceptuálnych postupoch fotografiu, koláž a montáž. V performanciách pracuje s vlastnou skúsenosťou aj s podvedomím, pričom ako performerka pracuje s identitárnou agendou silne erotizovaného ženského subjektu a androgýna. Tematicky vyťažuje motív zostúpenia do podsvetia a mýtický zápas o podoby budúcnosti subjektu. Zásadná je pre ňu aj téma zrodu novej bytosti. Vychádza z presvedčenia, že umelec/-kyňa „musí zakúsiť bolesť z tvorby, z existencie, z ľahostajnosti, z odmietnutia a z pominuteľnosti“ (K. L.). Vďaka týmto vrstvám svojho programu sa dočkala masívneho znovuobjavenia v globálnom umeleckom svete po roku 2000.
Prvým ozajstným prienikom Katalin Ladik na medzinárodnú scénu bol už projekt Phonopoetica z roku 1976, ktorým uzavrela jednu etapu tvorby fónickej poézie a objavovania novej hudby od polovice 60. rokov. „Technikami improvizácie prepojila vo svojej performatívnej praxi sluchové a zrakové sféry a rozšírila ich na skúmanie limitov jazyka, ako aj reči tela. Takúto hlasovo-vizuálnu hudobnú improvizáciu umožnilo široké spektrum vokálnej techniky Katalin Ladik, bohatý repertoár kĺzavých hlások a tónov, brušné zvuky a výkriky, živočíšne zvuky a mechanické hlukové efekty. Vinylová platňa Phonopoetica bola akýmsi zhrnutím jej dovtedajšej tvorby vo fonickej poézii. Platňa obsahuje hudobné interpretácie poém od experimentálnych básnikov jej generácie (Gábor Tóth, Bálint Szombathy a Franci Zagoričnik). Originálne vizuálne poémy interpretovala cez fonémy a grafické prvky.“ (Emese Kűrti)
LP so záznamom vokálnych performancií, ktorá bola prezentovaná na výstave Stratený človek, je dnes zastúpená v mnohých zbierkach prestížnych múzeí. Pôvodne sa malo uskutočniť aj aktuálne živé vystúpenie Katalin Ladik v spolupráci s Josefom Schreinerom s názvom Pamäť vody, ale pandemická situácia tento zámer odročila na neurčito.