Stano Filko patrí k východoeurópskej neoavantgarde, ktorá zažila mnohé politické zlomy. Kým na západ od železnej opony prenikli progresívni umelci ich generácie pomerne skoro na trh aj do zbierok múzeí, v socialistickom Československu po krátkom intenzívnom rozmachu „sixties“ postupne zlyhali inštitúcie umenia – galérie, zbierky, vydavateľstvá, časopisy, akadémia aj dejiny umenia ako disciplína. Filko ich nahradil seba-inštitúciou vychádzajúcou z jeho „legendy o umelcovi“, ktorá tvorí jadro jeho programu a komplexnej „psychofyilkozofie“ – Systému SF. Hoci ho konštituoval až okolo roku 2000, pracoval na ňom čiastkovo celý život. Pokúsil sa tak napojiť na medzinárodný (t. j. západný) kánon dejín umenia, pre ktorý bol ako autor (pochádzajúci odnikiaľ a nepatriaci nikam) celkom stratený. Legendu kultivoval v nepretržitej praxi „text-artu“, ktorú možno ako zložitú systematickú interpretáciu vlastného života čítať aj ako dlhodobý kryptoautoportrétny program.
Filkove rané úspechy vyvrcholili na EXPO 1970 v Ósake a jeho medzinárodná kariéra sa nadlho skončila pre dôsledky okupácie v auguste 1968. Doma sa pred ním postupne zavreli dvere inštitúcií a normalizáciu strávil ako spiritus movens neoficiálnej umeleckej scény. Aj vtedy hľadal aspoň o niečo slobodnejšie prostredie – cestoval a vystavoval v Juhoslávii, Maďarsku a v Poľsku. V roku 1981 sa v bielom aute Škoda 120 z Východu „stratil“ – ušiel do Nemecka. O rok neskôr auto vystavil ako svoju východoeurópsku fyzickú aj mentálnu „batožinu“ na documenta 7 v Kasseli. V decembri 1982 emigroval do „vysnívanej“ Ameriky a v New Yorku tvoril až do roku 1990, keď sa vrátil na Slovensko. Vtedy začal obsesívne precizovať Systém SF a budovať jeho/svoj archív (Archív SF), ktorý demonštruje autorskú prácu s časom, návraty k starším dielam, ich prevrstvovanie, prepisovanie a predatovávanie. Čas sa stal Filkovou veľkou meta-témou. Nebol ochotný podriadiť sa Chronovmu diktátu, vo svojej megalomanickej snahe mu uniknúť a oslobodiť sa vzýval skôr Kairos – čas príhodného okamihu.
Filkov raný záujem o témy kozmu a jeho dobývania možno tiež vnímať ako manifestáciu túžby po slobode, transformovanej neskôr do úsilia zbaviť sa Ega, respektíve zapojiť ho do služieb novej spirituálnej kozmológie nahrádzajúcej náboženskú vieru predkov. Podľa hlbinnej psychológie sa „v snoch a fantáziách moderných ľudí často objavuje let vesmírnej rakety ako symbolické stelesnenie snahy o oslobodenie, ktoré sa nazýva transcendenciou“ (Joseph L. Henderson).